Nech sa deje čokoľvek..

Autor: Matej Súkeník | 22.11.2015 o 21:11 | Karma článku: 3,84 | Prečítané:  350x

„Vážte si život, prosím vás. Nikdy neviete, čo sa môže stať a ako to celé skončí,“ povedal muž menšieho vzrastu, oblečený v hnedej bunde a starých rifľoch.

Môžem povedať, že vediem akčný život. Som viacnásobný majster sveta v lyžovaní. V tom, čo ma napĺňa šťastím. Nepoznám chvíle opustenia, depresií. Vždy mám o zábavu postarané a nenudím sa. Mám okolo seba úžasných ľudí, ktorí pri mne stoja. Snažím sa vyrovnávať pomer toho, čo dostávam a dávam. Som pravidelným darcom krvnej plazmi a robí mi radosť pomáhať. Ale dokážem sa zmeniť aj na bezcitnú ľudskú podobu, ktorá neprináleží  môjmu skutočnému ja. Mám veľké predstavy, už od narodenia sa pozerám dopredu zvedavými očami a som pripravený prežiť najkrajší život.

„Nazdar, no čo ty? Ideme dnes na hory? Polyžovať, vyvetrať hlavu a konečne pokecať. Samo ma poprosil, či by sme sa nemohli stretnúť, pretože má nejaký problém a podľa jeho slov sme jediní,  s kým sa chce rozprávať,“ povedal Peter

Peter a Samo sú moji najlepší priatelia už od škôlky. Peter je ten rozumný a logicky zmýšľajúci. Samo zas impulzívny a veľmi kreatívny. Kdežto ja som jasný milovník života a zástanca názoru: žijeme len raz.

„Nepovedal ti, o čo sa jedná? Začínaš ma desiť. Samozrejme, že pôjdem. Dnes o tretej, áno?“ odvetil som a z môjho hlasu bolo cítiť obavy.

„Nemám ani tušenia, čo sa s ním deje. Naši mi požičali auto, nebudeme musieť stopovať. Vidíme sa,“

---------------

„Spočiatku som mal zmiešané pocity. Vždy som bol aktívnym športovcom a zastával som spontánne nápady. V škole som nedokázal obsedieť. Nebavilo ma to. Stále som musel byť v pohybe a užívať si každú jednu pohybovú aktivitu. Ale tento nápad sa mi nepozdával. Neviem, prečo sme nešli radšej na pivo a tam všetko neprebrali,“ muž neskrýval svoje emócie, i keď očividne od toho momentu prešlo mnoho rokov, neustále cítil pocit viny.

„Smiem sa opýtať, čo sa stalo? Môžeme vám nejako pomôcť? Sme radi, že ste sa obrátili práve na Červený kríž.“

---------------

„Nazdar, lyže hoď na strechu a sadaj. Vyrážame!“
Ani som sa nenazdal a už som sedel v aute s mojimi najlepšími priateľmi. Nestretávame sa často, pretože každý máme už rozdielne záujmy. Zozačiatku sme sa smiali a zabávali, nič nenasvedčovalo tomu, že by mal Samo nejaký vážny problém.

„Som rád, že sme išli. Totiž dostal som sa do veľmi zlej situácie. Nezvládam to a ste jediní, komu sa môžem zdôveriť,“ spustil Samo, nadýchol sa a bolo viditeľné, že mu po lícach začali stekať slzy.

„Všetko som pokazil, rozumiete? Všetko.“
V tom momente nám bolo jasné, že je problém s jeho priateľkou. Peter okamžite zvážnel, počúval, ale naďalej venoval pozornosť riadeniu.   
„Veľmi sme sa pohádali. Pretože som jej neveril a mal som pocit, že mi nie je verná. Vyhodil som ju z môjho bytu. Bezcitne som za ňou zabuchol dvere a vyhodil som ju na pospas nočným uliciam mesta. Popritom sa ukázalo, že som sa mýlil. Chcel som sa jej ospravedlniť a povedať, ako veľmi ma to mrzí. Ale nestihol som. Želám si, aby som mal možnosť to celé odčiniť. Viete si predstaviť ako sa cítim?“

V aute zavládlo hrobové ticho. Jediné, na čo si teraz spomínam bola veta:
„Rozmýšľam, že skončím so životom. Nevidím inú cestu. Chcem sa s ňou opäť stretnúť.“

----------------

„A to bol ten moment, ktorý zmení všetko a všetkých. Aktívneho športovca plného sily a odhodlania na človeka, ktorý tu teraz pred vami sedí a žiada o päť eur na stravu. Mladý človek, ktorý mal okolo seba priateľov je teraz sám. Žije v lesnej chatke, kde nie je voda ani elektrika a kúri si drevom, ktoré kradne v lese. Spoločnosť odo mňa bočí. A to mám najvyššie vyznamenanie Červeného kríža za darcovstvo krvi a krvnej plazmy. A teraz keď ja potrebujem pomoc, neviem na koho sa mám obrátiť.
Všetkých troch nás vytiahli z auta. Podľa slov polície sme vyleteli z cesty, auto sa štyrikrát  otočilo a narazilo do stromu. Jediný som prežil. Vodič Peter bol na mieste mŕtvy. Sama, sediaceho na sedadle spolujazdca,  sa hodinu pokúšali oživiť. Ich snaha bola márna. Mňa okamžite vrtuľníkom previezli do nemocnice, kde som absolvoval 7 operácii. Mal som rozdrvenú lebku, bolo mi vidieť mozog. Bol som označený ako rarita. Nikto nechápal ako som to mohol prežiť. Dva mesiace som ležal v kóme. Za všetky moje úspory som si kupoval lieky a hradil cestovné, aby som dochádzal za rôznymi odborníkmi po celom Slovensku. Postupne som predal celý svoj majetok a skončil tu.“

 Pána som odviedol do najbližšej pekárne, kde si nakúpil aspoň základné potraviny. Prekvapila ma aj ochota predavačky, ktorá intuitívne cítila, že pán potrebuje pomoc a tiež prispela. Dohodli sme sa, že nás príde o týždeň navštíviť a my za ten čas pozháňame sponzorov, aby sme mu aspoň symbolicky pomohli. Pán sa u nás už neukázal.

„Chlapče, ďakujem ti. Máš dobré srdce. Užívaj si a raduj sa. Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Ja dúfam, že ty prežiješ úžasný život a budeš pomáhať, tak ako si pomohol mne. Pozdravujem aj pani riaditeľku Červeného kríža a prajem jej to isté. Táto moja nehoda mala určite význam, vďaka nej som pochopil, že treba žiť a nezáleží na okolnostiach  ani situácii okolo teba. Nikdy som nepomyslel na samovraždu. Každý si nesieme svoj kríž,“ usmial sa a odkráčal preč.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?